klasická japonská literatura

Man'jógana je starý japonský písací systém, ktorý sa používal na zápis poézie v najstaršej antológii japonskej poézie, Man'jóšú.

Man'jóšú je najstaršia a najrozsiahlejšia antológia japonskej poézie. Môžeme si ju predstaviť ako zbierku tisícov básní, ktoré vznikli v období od 7. do 8. storočia. Tieto básne vytvorili rôzni ľudia, od cisárov a aristokratov až po bežných ľudí.

Ueda Akinari bol významným japonským spisovateľom, ktorý žil v 18. storočí. Je známy najmä vďaka svojim poviedkam, ktoré sú prepletené s prvkami folklóru, mytológie a nadprirodzena. Jeho tvorba je často označovaná ako prechod medzi tradičnou a modernejšou japonskou literatúrou.

Josa Buson bol významný japonský básnik a maliar, ktorý žil v období Edo. Jeho tvorba je neodmysliteľne spojená s haiku, japonskou formou poézie.

Sewamono je špecifický žáner japonského divadla, ktorý sa zameriava na zobrazovanie každodenného života a aktuálnych spoločenských problémov. Tieto hry sa zvyčajne odohrávajú v súčasnosti a ich dej sa točí okolo obyčajných ľudí, ktorí sa potýkajú s rôznymi životnými výzvami.

Významná osobnosť japonskej kultúry a najmä divadla. Bol to herec, dramatik a teoretik, ktorý žil v období Muromači (14. – 15. storočia).

Ihara Saikaku bol významný japonský spisovateľ a básnik, ktorý žil v 17. storočí. Je považovaný za zakladateľa ukiyo-zōshi, čo bol nový žáner japonskej literatúry, ktorý sa zameriaval na život obyčajných ľudí v mestách.

Nindžóbon je pojem, ktorý sa v japonskej literatúre vzťahuje na diela, ktoré sa zameriavajú na ľudské city, vzťahy a morálne dilemy.

Kondžaku monogatarišú je jednou z najvýznamnejších zbierok príbehov v japonskej literatúre. Bola zostavená v 12. storočí a obsahuje množstvo rôznorodých príbehov, od historických až po legendárne a fantastické.

Imakagami je japonské rekishi-monogatari napísané v neskorom období Heian.

Kanazóši je v japonskej literatúre označenie pre raný typ populárnej prózy, ktorá sa objavila v období Edo (1600-1868).

Ise monogatari je jedným z najvýznamnejších diel japonskej literatúry, ktoré vzniklo v období Heian. Ide o zbierku 125 príbehov a približne 200 básní, ktoré sú spojené do jedného celku.

Cukuri monogatari je typ japonského literárneho diela, ktorý sa dá voľne preložiť ako "vytvorený príbeh". Ide o žáner, ktorý vznikol v období Heian (794-1185) a zaoberá sa fiktívnymi príbehmi, často s nadprirodzenými prvkami. Na rozdiel od iných žánrov, ako napríklad historických románov (rekiši monogatari), sa cukuri monogatari nesnažia byť založené na skutočných udalostiach.

Haiku je krátka, tradičná japonská básnická forma, ktorá sa vyznačuje svojou stručnosťou a schopnosťou vyvolať silný obraz alebo emóciu. Zvyčajne má tri verše a obsahuje celkovo 17 slabík, rozdelených do vzoru 5-7-5.

Haikai no renga bola v Japonsku veľmi obľúbenou spoločenskou aktivitou, pri ktorej skupina ľudí postupne tvorila dlhú báseň. Predstav si to ako literárnu štafetu, kde každý pridá svoju časť.

Kireji je špecifický japonský literárny pojem, ktorý úzko súvisí s tvorbou haiku. Dá sa preložiť ako "slovo rez" alebo "zlomové slovo". Je to slovné spojenie, ktoré tvorí akýsi zlom v haiku, pričom spája dva obrazy alebo myšlienky.

Najstaršia dochovaná japonská kronika, akási kniha mýtov a legiend, ktorá vznikla v 8. storočí. Je to jeden z najdôležitejších prameňov pre pochopenie raných japonských dejín, náboženstva a kultúry.

Kokinwakašú je základná antológia japonskej poézie a zároveň prvá oficiálna cisárska zbierka básní. Vznikla v roku 905 a zahŕňa viac ako tisíc básní rôznych autorov. Je považovaná za základný kameň japonskej poezie a predstavuje vrchol poetického umenia obdobia Heian.

Jošida Kenkó bol významný japonský spisovateľ a mnich žijúci v 14. storočí. Je známy najmä vďaka svojmu dielu "Zápisky z voľných chvíľ" (Curezuregusa). Toto dielo je zbierkou krátkych úvah, anekdot a postrehov z každodenného života, ktoré Kenkó zaznamenával počas svojho voľného času.

Kokinwakašú je základná antológia japonskej poézie a zároveň prvá oficiálna cisárska zbierka básní. Vznikla v roku 905 a zahŕňa viac ako tisíc básní rôznych autorov. Je považovaná za základný kameň japonskej poezie a predstavuje vrchol poetického umenia obdobia Heian.

Izumi Šikibu bola významná japonská básníčka a dvorná dáma žijúca v období Heian. Jej tvorba je považovaná za jeden z vrcholov japonskej waka poezie.

Kokugaku, čo by sa dalo voľne preložiť ako "národné štúdium", bolo dôležité intelektuálne hnutie v Japonsku, ktoré sa zrodilo v období Edo (1603-1868). Jeho cieľom bolo znovuobjaviť a oceniť jedinečnosť japonskej kultúry a literatúry, ktoré boli dlhé obdobie ovplyvnené čínskymi konfuciánskymi myšlienkami.

Kokugakuša, alebo národný učenec, bol v japonskej histórii a literatúre človek, ktorý sa zaoberal štúdiom klasickej japonskej literatúry a kultúry. Títo učenci verili, že kľúčom k pochopeniu súčasného Japonska je hlboké poznanie jeho minulosti, najmä období Nara a Heian.

Tosa nikki je jedným z najvýznamnejších diel japonskej literatúry, konkrétne zo začiatku 10. storočia. Aj keď je autorom tohto denníka považovaný muž, Ki no Tsurayuki, je napísaný v ženskej osobe, čo bolo v tom čase netradičné.

Ariwara no Narihira bol významný japonský básnik a dvoran žijúci v období Heian. Je považovaný za jedného z najväčších básnikov svojej doby.

Ókagami (大鏡) je významné dielo japonskej literatúry, ktoré sa často prekladá ako Veľké zrkadlo. Napísané okolo roku 1119 neznámym autorom, ponúka fascinujúci pohľad na japonskú históriu a spoločnosť v období Heian (794–1185).

Kigo je špecifický pojem v japonskej poézii, najmä v haiku. Označuje slovo alebo frázu, ktoré jasne vyjadrujú určité ročné obdobie. Je to akýsi kľúč, ktorý otvára dvere k celému spektru asociácií a emócií spojených s daným obdobím.

Kobajaši Issa bol významný japonský básnik a laický budhistický mních. Známy je predovšetkým vďaka svojim haiku, ktoré patria k tomu najlepšiemu, čo japonská poézia ponúka. Spolu s Bašóom, Busonom a Šikiim sa radí medzi štyroch najväčších majstrov haiku. (par much a já)

Ono no Komači bola významná japonská poetka, ktorá žila v období Heian (8. – 12. storočie). Je považovaná za jednu zo šiestich nesmrteľných japonských básnikov a ako jediná žena sa zapísala do histórie japonskej literatúry.

Heike monogatari je jedným z najvýznamnejších diel japonskej literatúry a predstavuje epickú báseň, ktorá rozpráva o vzostupe a páde klanu Taira (Heike) počas obdobia Genpei vojny (1180-1185).

Otogizóši sú zbierkou približne 350 japonských próz, ktoré vznikli prevažne v období Muromači (1392-1573). Tieto ilustrované krátke príbehy, ktorých autorov často nepoznáme, predstavujú jeden z najvýznamnejších literárnych žánrov stredovekého Japonska.

Senki monogatari v japončine doslova znamená "príbeh vojny". Je to široký pojem, ktorý zahŕňa rozsiahle množstvo literárnych diel z japonskej histórie, ktoré sa zameriavajú na vojnové udalosti. Môžu to byť eposy, kroniky, ale aj kratšie príbehy.

Gesaku je pojem, ktorý označuje rôznorodú skupinu literárnych žánrov, ktoré vznikli a boli populárne v Japonsku počas obdobia Edo (1603-1868).

Literatúra

Tradičné japonské loutkové divadlo.

Šinkokinwakašú, alebo aj Šinkokinšú, je mimoriadne významná antológia japonskej poézie. Jej názov v preklade znamená "Nová zbierka starých a súčasných básní". Bola dokončená v roku 1205 a patrí medzi osem oficiálnych cisárskych antológií.

Nihonšoki, alebo aj Japonská kronika, je druhou najstaršou dochovanou japonskou kronikou. Je to oficiálne historické dielo, ktoré vzniklo na príkaz japonského cisára.

Nikki je v japonskej literatúre špecifický druh denníka alebo memoárov. Zvyčajne ho písali ženy z vyšších spoločenských vrstiev a slúžil ako prostriedok na zaznamenávanie každodenných udalostí, myšlienok, pocitov a dojmov.

Džidaimono je špecifický žáner japonského divadla, ktorý sa zameriava na historické udalosti a osobnosti. Slovo „džidaimono“ doslova znamená „historická dráma“.

Motoori Norinaga bol významný japonský učenec a filozof, ktorý žil v období Edo (17. – 19. storočie).

Azuma uta je jeden z najstarších druhov japonskej poézie. Doslova preložené znamená "piesne z východu", čo sa týka východných oblastí Japónska, najmä regiónu Kantó.

Macuo Bašó je považovaný za jedného z najväčších japonských básnikov a zakladateľa básnickej formy, ktorú dnes poznáme ako haiku. Jeho život a dielo mali zásadný vplyv na rozvoj japonskej poézie.

Makura no sóši je dielo japonskej literatúry, ktoré napísala dvorná dáma Sei Šónagon v období Heian. Toto dielo sa často prekladá ako Sešity pod polštárom alebo Zápisky z volných chvíľ.

Kakinomoto no Hitomaro bol jedným z najvýznamnejších japonských básnikov a aristokratov v období Asuka. Je považovaný za jedného zo štyroch najväčších básnikov v japonskej histórii.

Uta awase boli v japonskej literatúre, najmä v období Heian, básnické súťaže. Boli to spoločenské a literárne udalosti, ktoré sa konali najmä na cisárskom dvore.

Uta monogatari je špecifický literárny žáner v japonskej literatúre. Môžeme si ho predstaviť ako zbierku príbehov, v ktorých sa striedajú útržky prózy a waka básne. Tieto básne sú často stredobodom príbehu a odrážajú pocity a myšlienky postáv.

Je to jedno z troch hlavných tradičných japonských divadelných umení. Spoločne s nó a bunraku tvorí neoddeliteľnú súčasť japonskej kultúry.

Rekiši monogatari je japonský literárny žáner, ktorý by sa dal voľne preložiť ako "historické rozprávanie". Ide o rozsiahle prózové diela, ktoré sa zameriavajú na historické udalosti a postavy.

Mizukagami je japonské rekishi monogatari. Predpokladá sa, že bol napísaný okolo začiatku obdobia Kamakura c. 1195. Bol pripísaný Nakayama Tadachika alebo Minamoto Masayori, ale skutočný autor nie je známy. Je to tretia kniha zo série štyroch zrkadiel.

Šarebon je zaujímavý literárny žáner, ktorý vznikol v Japonsku v období Edo. Tieto knihy boli v podstate ľahké čítanie pre širokú verejnosť, zamerané na zábavu a oddych.

Džóruri je v japonskej kultúre zaujímavý fenomén, ktorý spája niekoľko umeleckých foriem. V podstate ide o loutkové divadlo, kde loutky rozprávajú príbehy sprevádzané hudbou a recitáciou.

Ukijozóši je literárny žáner, ktorý vznikol v Japonsku počas obdobia Edo (1603-1868). Tento žáner sa vyznačoval realistickým zobrazovaním každodenného života, najmä v mestách ako Edo (dnešný Tokio).

Sei Šónagon bola významná japonská básníčka a dvorná dáma žijúca v období Heian. Je najznámejšia vďaka svojmu dielu "Důvěrné sešity" (枕草子, Makura no sóši), ktoré je považované za jeden z klenotov japonskej literatúry.

Gendži monogatari je považovaný za jeden z najvýznamnejších románov v histórii japonskej literatúry. Napísala ho dvorná dáma Murasaki Šikibu okolo roku 1000.

Kokkeibon, v preklade "humoristické zošity", boli v japonskej literatúre populárne zbierky krátkych, vtipných príbehov a anekdot, ktoré vznikli v období Edo (1603-1868). Boli to akési japonské ekvivalenty našich humoristických časopisov.

Kanši je japonský termín, ktorý označuje poéziu napísanú v čínskom jazyku.

Monogatari je v japonskej literatúre široký pojem, ktorý označuje rozsiahle prózové rozprávanie. Môžeme si ho predstaviť ako určitý ekvivalent našich epických básní alebo románov.

Kjógen je tradičná japonská divadelná forma, ktorá sa vyznačuje komickým charakterom. Pôvodne slúžila ako odlehčenie medzi vážnymi predstaveniami inej japonskej divadelnej formy, nó. Dnes sa však často hrá aj samostatne.

Pôvodne sa prvá strofa v dlhších japonských básňach nazývala hokku. Neskôr, keď sa táto forma osamostatnila a stala sa obľúbenou, začalo sa používať označenie haiku. Hokku je krátka, tradičná japonská básnická forma, ktorá sa vyznačuje svojou stručnosťou a schopnosťou vyvolať silný obraz alebo emóciu. Zvyčajne má tri verše a obsahuje celkovo 17 slabík, rozdelených do vzoru 5-7-5. (dnes hokku a haiku označujú to isté.)

Tanka je najstaršia a najznámejšia forma japonskej poézie. Je to krátka, lyrická báseň, ktorá sa skladá z piatich veršov s presne určeným počtom slabík: 5-7-5-7-7. To znamená, že celá tanka má 31 slabík.

Kúkai bol japonský budhistický mních, učenec a zakladateľ školy šingon. Žil v 8. a 9. storočí a jeho myšlienky a učenia mali hlboký vplyv na japonskú spoločnosť a kultúru.

Taketori monogatari, často prekladané ako "Príbeh o strihačovi bambusu" alebo "Príbeh o princeznej Kaguya", je jedným z najstarších a najznámejších japonských rozprávok. Je považované za jeden z najstarších príkladov japonskej prózy.

Kiko je v japonskej literatúre špecifický literárny žáner, ktorý predstavuje cestovný denník. Je to subjektívny zápis dojmov, zážitkov a pozorovaní z ciest. Autor kika zaznamenáva svoje pocity, myšlienky a reakcie na miesta, ktoré navštívi, ľudí, ktorých stretne, a udalosti, ktoré zažije počas svojej cesty.

Ki no Curajuki bol významný japonský spisovateľ a literárny teoretik, ktorý žil v období Heian (8. – 12. storočie). Pochádzal z aristokratickej rodiny a pôsobil na cisárskom dvore. Známy je najmä vďaka niekoľkým kľúčovým príspevkom k japonskej literatúre: Kokinšú: Podieľal sa na zostavení cisárskej antológie japonskej poézie Kokinšú; Predslov k Kokinšú: Napísal prvý japonský literárnoteoretický predslov k tejto antológii, v ktorom sa venoval dejinám japonskej poézie a jej významu.; Tosa nikki: Počas svojho pôsobenia ako guvernéra provincie Tosa napísal literárny denník Tosa nikki (Denník z Tosy), ktorý je považovaný za jeden z prvých japonských literárnych denníkov a významný príklad súkromnej literatúry.

Murasaki Šikibu bola významná japonská spisovateľka a poetka, ktorá žila v období Heian. Je najznámejšia ako autorka románu Príbeh prince Gendžiho, ktorý je často považovaný za jeden z prvých románov na svete. Tento komplexný a realistický príbeh o živote japonskej aristokracie nám poskytuje fascinujúci pohľad na dvornú kultúru a spoločenské konvencie Heianovho obdobia.

Nó je tradičné japonské divadlo, ktoré kombinuje prvky drámy, hudby a tanca. Vzniklo v 14. storočí a dodnes sa hrá. Je považované za jednu z najstarších a najvýznamnejších foriem japonského divadelného umenia.

Sugawara no Mičizane bol významná osobnosť japonskej histórie, ktorá zanechala výraznú stopu aj v literatúre. Bol to: Učenec a politik: V období Heian bol vynikajúcim učencom a politikom, ktorý dosiahol vysoké postavenie na cisárskom dvore.; Básnik: Bol považovaný za jedného z najväčších básnikov svojej doby, vynikajúci v tvorbe waka (japonská poezia) a kanshi (poézia v čínskom štýle).; Obete politických intriíg: Bohužiaľ, stal sa obeťou politických intriíg a bol nespravodlivo vyhnaný.; Po smrti uctievaný ako boh: Po smrti bol povýšený na boha učenia, Tenman-Tenjin, a dodnes je v Japonsku veľmi uctievaný.

Rakugo je tradičná japonská forma verbálnej zábavy, ktorá sa dá prirovnať k jednému človeku hrajúcemu všetky role v sitcome.

Tošinari / Šunzei; Fudžiwara no Tošinari, známy aj ako Šunzei, bol významnou osobnosťou japonskej literatúry, ktorá žila v 12. storočí. Zohral kľúčovú úlohu pri rozvoji japonskej poézie a estetiky.

Sadaie / Teika; Fudžiwara no Sadaie, známejší ako Teika, bol jedným z najvýznamnejších japonských básnikov a literátov konca obdobia Heian a začiatku obdobia Kamakura.

Kageró nikki (蜻蛉日記, doslova "Denník vážky") je jedným z najvýznamnejších diel japonskej denníkovej literatúry (nikki bungaku) z obdobia Heian. Napísala ho neznáma autorka, ktorá je známa len ako Matka Michitsuny.

Saigjó je významná postava japonskej literatúry, konkrétne básnik a mnich žijúci v období pozdného Heianu. Bol známy svojimi krásnymi a hlbokými tanka básňami, ktoré sa zameriavali na prírodu, pominuteľnosť života a budhistické témy. Jeho dielo je často charakterizované melancholickým tónom a vyjadruje hlbokú túžbu po osvietení a pokoji.

Kan'ami bol významný japonský dramatik a herec, ktorý žil v 14. storočí. Je považovaný za jedného zo zakladateľov nóového divadla, ktoré sa stalo jedným z najvýznamnejších divadelných žánrov v Japonsku.

Kiki (記紀) je súhrnné označenie pre dve najstaršie a najdôležitejšie historické texty japonskej literatúry: Kojiki (古事記) a Nihon Shoki (日本書紀)

V doslovnom preklade znamená "doba neznámych básnikov", je obdobie v japonskej literatúre, najmä v období Heian, kedy sa rozvinula bohatá poetická tvorba. Toto obdobie je charakteristické tým, že vzniklo veľké množstvo waka básní, ktorých autorov sa nedalo jednoznačne identifikovať.

Secuwa je starý japonský literárny žáner, ktorý sa datuje do obdobia Heian. Ide o zbierky kratších príbehov, často s náboženským alebo morálnym podtextom. Tieto príbehy sa vyznačovali jednoduchým jazykom a boli určené pre širokú verejnosť.

Jomihon je japonský termín, ktorý sa prekladá ako "knihy na čítanie". Tento pojem sa vzťahuje na určitý druh literatúry, ktorá bola populárna v období Edo (1603-1868) v Japonsku.

Kamo no Mabuči bol významný japonský učenec, básnik a filológ žijúci v období Edo.

Gunkimono (doslova "príbehy vojenských zápiskov") je žáner japonskej historickej prózy, ktorý sa zvyčajne zameriava na vojenské konflikty a životopisy významných vojenských osobností, najmä samurajov. Tieto príbehy často zahŕňajú prvky legendy a folklóru a sú významným zdrojom informácií o japonskom stredoveku.

Čikamacu Monzaemon bol jedným z najvýznamnejších japonských dramatikov všetkých čias. Žil v období Edo (1603-1868)

Renga je tradičný japonský básnický žáner, ktorý sa dá prirovnať k dlhej reťazovej básni.

Kagamimono je pojem, ktorý sa v japonskej literatúre objavuje relatívne zriedkavejšie a jeho presný význam môže byť kontextový. Doslovný preklad „kagamimono“ by znamenal niečo ako „zrkadlový predmet“ alebo „zrkadlová vec“. V širšom kontexte japonskej kultúry sa zrkadlo často spája s reflexiou, sebapoznaním a symbolikou. Preto sa môže termín „kagamimono“ objavovať v dielach, kde sa autor zaoberá: Introspekciou a sebareflexiou postáv: Zrkadlo môže byť metaforou pre ich dušu, myslenie alebo vnútorné konflikty.; Symbolikou krásy a pominuteľnosti: V japonskej estetike sa zrkadlo často spája s krásou a ženskosťou, ale zároveň pripomína pominuteľnosť mladosti a života.; Nadprirodzenými prvkami: Zrkadlo môže slúžiť ako portál do iného sveta alebo ako nástroj pre veštby a magické praktiky.

Čóka je starý japonský básnický žáner, ktorý už dnes nenájdeme. Boli to dlhšie básne, bez presne stanoveného počtu veršov.

Sakimori no uta je v japonskej literatúre špecifický druh poezie, ktorý pochádza z obdobia Nara a Heian. Tieto básne písali takzvaní sakimori – muži, ktorí boli nasadení na stráženie hraníc Japonska.

Zuihicu je v japonskej literatúre špecifický žáner, ktorý sa dá voľne preložiť ako "príležitostné črty" alebo "zápisky". Ide o krátke, často esejistické texty, ktoré sa vyznačujú voľnou formou a širokou tematikou. Autori zuihicu sa neviažu na žiadne striktné pravidlá, ale skôr zapisujú svoje myšlienky, postrehy, spomienky alebo anekdoty, ktoré ich práve napadnú.

Fudoki sú starobylé japonské dokumenty, ktoré slúžili ako správy o jednotlivých provinciách. Boli zostavené v období Nara (8. storočie) na príkaz cisára

Kamo no Čómei bol významný japonský autor, básnik a esejista, ktorý žil v 12. storočí. Je známy najmä pre svoje dielo Hójoki (Hojōki), ktoré je považované za jedno z najvýznamnejších diel japonskej literatúry.

Kibjóši boli v 18. storočí v Japonsku veľmi populárne ilustrované knihy, ktoré sa vyznačovali žltou väzbou. Obsahovali rôzne druhy príbehov – od romantických až po dobrodružné a satirické. Boli akýmsi ekvivalentom dnešných populárnych románov alebo komiksov.